reklama

Dôkaz existencie Boha

Dôkaz, o ktorý sme sa v našom „seriály“ usilovali a ku ktorému sme dospeli znie takto: Vzhľadom na svoju náhodilosť konečné súcna vyžadujú existenciu nekonečnej, svojbytnej, osobnej bytosti, ktorá je totálnym zdôvodnením všetkého bytia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (46)

K tomuto presvedčeniu sme neprišli cestou nejakej lacnej analógie, ale na základe metafyzického princípu príčinnosti. Na jednu z veľkých otázok filozofie: „Prečo existuje niečo a prečo neexistuje nič?“ nemožno nájsť uspokojivú odpoveď, kým sa nedospeje k bytosti, ktorá má v sebe samej dôvod svojej existencie, ako aj dôvod existencie všetkých ostatných existujúcich a možných súcien.

Tu je myšlienkový postup umožňujúci preniknúť poza viditeľný povrch vnútrosvetových súcien až k tajomným hlbinám nekonečnej, nadsvetovej, nadzmyslovej bytosti Božej:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

1. Súcna, s ktorými prichádzame do styku, sa nám javia ako súcna konečné a n á h o d i l é .

2. Náhodilé súcno nemá v sebe n u t n o s ť b y t i a .

3. Súcno, ktoré nemá v sebe nutnosť bytia, nemá dôvod svojho bytia v sebe, lež v nejakom inom súcne, od ktorého z á v i s í ako od svojej príčiny. V prípade, že aj toto druhé súcno závisí od ďalšieho súcna a to zasa od ďalšieho atď., vytvorí sa rad vzájomne závislých príčin, ktoré sa na seba viažu ako ohnivká reťaze.

4. Tento rad (zapríčinených príčin) nemôže mať n e k o n e č n ý počet činiteľov, či už preto, že takýto rad je neskutočný (neuskutočniteľný, nemysliteľný), či už preto, že aj keby bol konkrétne možný, nič by nezdôvodnil, lež zdôvodnenie by odsunul do nekonečna.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

5. Definitívnou príčinou, ktorá vysvetľuje a zdôvodňuje každé súcno osobitne a všetky súcna dohromady, môže byť iba bytosť, ktorá n i e j e tej istej n á h o d i l e j p o v a h y ako ostatné činitele v rade príčin, ale je všetko presahujúcou, absolútnou, duchovnou, večnou a nekonečnou bytosťou.

6. Túto bytosť nazývame Bohom.

KOMENTÁR K JEDNOTLIVÝM KROKOM DÔKAZU

Ad 1) SÚCNA SÚ NÁHODILÉ - Konštitučnými známkami všetkých súcien, ktoré nás obklopujú a s ktorými prichádzame do styku je nedokonalosť, premenlivosť (u živých bytostí zrod a zánik), časovosť a mnohosť. Týmito vlastnosťami sú náhodilé súcna viac príbuzné ničote ako existencii.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ad 2) NÁHODILÉ NIE JE NUTNÉ - Tým, že je niektoré súcno náhodilé, znamená zároveň, že nie je nutné. Tento fakt treba správne pochopiť. O každom súcne možno na základe skutočnosti jeho bytia povedať, že nemôže nebyť (Nitra nemôže nebyť Nitrou). Nutnosť jeho bytia je však iba hypotetická (aj keď Nitra je, je iba preto, lebo ju niekto založil). Vysvitá to z princípu identity: toto súcno je toto súcno.

Krok od prvého kroku k druhému môže niekomu robiť problém: Prečo by mala náhodilosť zahrnovať iba jeho číru „faktickosť“ existencie (t.j. že neexistuje nutne)? Tento problém sa však citeľne zmenší, keď si uvedomíme, že nám je nemožné myslieť na existenciu nejakého súcna bez toho, že by sa naša myšlienka nejakým spôsobom nevzťahovala na absolútno. Náhodilosť a absolútno – ako sme to vysvetlili (viď. Existencia absolútnej bytosti, nutný predpoklad všetkého bytia II.) – sú transcendentálne korelatívne pojmy a ako také ich aj intímne skusujeme. Keď myslíme na náhodilé súcna, vynára sa nám v mysli intuícia absolútneho bytia. Človek nevedomky zamieňa vlastnosti absolútneho bytia s vlastnosťami náhodilého súcna a naopak. Nedostatok kontroly v myslení ho potom privádza až tak ďaleko, že mu táto skutočnosť úplne znemožní spozorovať číru faktickosť (t.j. ne-nutnosť) existencie náhodilých súcien, ktoré ho obklopujú a ktorým je aj on sám.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ad 3) NIE-NUTNÉ SÚCNO POTREBUJE PRÍČINU, OD KTOREJ ZÁVISÍ - Ak si položíme otázku, kde a aký dôvod má súcno, ktoré existuje iba čisto fakticky (nie-nutne), nastoľujeme problém, ktorému sa nemožno vyhnúť ani v každodennom živote, a tým menej vo filozofii. Bolo by neodpustiteľnou chybou vyhlásiť tento problém za nezmyselný. Padol by tým nielen zmysel každého zmyslu, ale i sám princíp identity.

Ak nejaké súcno nemá v sebe dôvod svojej existencie, treba tento dôvod hľadať v inom súcne. Niektorí uhýbajú tejto alternatíve, tvrdiac, že súcno nemá ani v sebe ani v inom súcne dôvody svojej existencie. Neuvedomujú si pritom, že ich odpoveď je pokusom o únik otázke. Kto však prijme alternatívu, že dôvody existencie súcien, ktoré ho obklopujú, treba hľadať v iných súcnach, je nútený pohybovať sa od činiteľa k činiteľovi. Pri každom jednotlivom činiteľovi celý problém (odkiaľ je toto súcno?) znova ožije, a to v celom svojom rozsahu.

Ad 4) PRÍČINY, KTORÉ SÚ ZAPRÍČINENÉ INÝMI PRÍČINAMI, POTREBUJÚ DEFINITÍVNU PRÍČINU - Akokoľvek dlhý bude rad činiteľov – i keby bol hneď bez konca (keby to vôbec bolo možné) -, otázka zdôvodnenia ostáva tá istá pri každom jeho člene. Z toho vysvitá, že zmysel metafyzického „prečo“ nespočíva jednoducho v tom, že sa nájde určitý činiteľ, lež v tom, že sa nájde (totálny, definitívny) činiteľ, ktorý zdôvodní skúmaný fakt. Ako skutočnosť, že existujem, sa nevysvetlí poukazom na mojich rodičov – lebo môžem a musím zopakovať tú istú otázku aj v ich prípade – , tak sa neodôvodní a nevysvetlí načisto nič z existencie súcien, ktoré poznávam, ak neviem, alebo nechcem dať inú odpoveď na otázku ich pôvodu ako odkaz na ďalšieho činiteľa. Je isté, že takýmto spôsobom sa nikdy nedostanem k riešeniu, lebo každý krok ma privedie dopredu o 0,00. A je samozrejmé, že ani nekonečný rad núl mi nedá jednotku.

Ak sa niekto pri postupe od činiteľa k činiteľovi zastaví bez toho, že by bol našiel totálnu príčinu všetkého bytia a diania, urobí tak iba preto, lebo sa unavil, alebo preto, že sa vzdal nádeje nájsť odpoveď. Kto je však vo svojom myslení dôsledný, ten sa odhodlá i k rozhodujúcemu kroku uznať za reálne všetko, čo je potrebné na vysvetlenie faktov, o ktorých nemožno pochybovať.

Prakticky to znamená toto: Ak súcna, ktoré poznávame, majú vzhľadom na svoju náhodilosť povahu „účinku“, treba metafyzicky nutne usudzovať, že existuje adekvátna, všetko vysvetľujúca „príčina“, ktorá je posledným dôvodom ich existencie. Účinok totiž neobstojí ani logicky ani bytostne bez svojho vzťahu k príčine. Preto je nezmyselné vysloviť sa, ako sa to niekedy stáva, „Povedzme, že Boha nieto...“ – To by znamenalo, že sa pripúšťa možnosť toho, čo je nemožné. Keby totiž nebolo absolútneho súcna, nebolo by ani náhodilých súcien, ba neexistovala by ani veta, ktorú sme pred chvíľou citovali. Človek by sa dostal po tejto ceste do nezmyslov, podobne ako v prípade, že by niekto povedal: „ P o v e d z m e , že človek je tvor, ktorý nie je schopný h o v o r i ť “.

Ad 5) DEFINITÍVNOU PRÍČINOU MÔŽE BYŤ IBA BYTOSŤ, KTORÁ NIE JE NÁHODILEJ POVAHY, ALE JE ABSOLÚTNOU BYTOSŤOU - Niekedy sa definitívna príčina všetkého bytia nazýva prvou príčinou. Ak tento výraz berieme nie v zmysle časovom a priestorovom, teda v koľkostnom (kvantitatívnom, zmerateľnom), lež v zmysle metafyzickom, možno ho bez ťažkostí prijať. Nesprávne by bolo však stotožňovať túto prvú príčinu s „archè“ gréckych kozmológov, ktoré podľa nich bolo „počiatkom“ všetkého. A nemožno hovoriť o „prvej príčine“ ani v empirickom zmysle, ako keby veda mohla objaviť prvú príčinu všetkého rekonštrukciou minulosti alebo analýzou hmoty. „Prvosť“, o ktorej je tu reč, sa vecne stotožňuje s výrazom „nadzmyslovosť“, „nadsvetovosť“, „transcendentnosť“. „Prvá príčina“, nemôže patriť do sveta ako nejaká jeho (i keď najdôležitejšia) s ú č i a s t k a , lebo v tom prípade by sme museli i ju kvalifikovať ako niečo náhodilé. Práve nadsvetovosť prvej príčiny je podmienkou jej prítomnosti a činnosti vo svete. To, čo skrz-naskrz preniká všetky súcna, musí byť skrz-naskrz inej povahy, i n é h o  d r u h u .

Nemalo by nikoho prekvapiť, ak súdime o existencii bytosti, ktorá nie je predmetom nášho bezprostredného poznávania, ba ani sa ním nikdy nemôže stať. Nijaký konečný tvor, kým zostáva vo svojich prirodzených podmienkach, nebude si môcť nikdy o nej urobiť pojem, pretože Boha možno spoznať iba ako „subjekt“, a nie ako „objekt“. Bude toho schopný iba vtedy, keď (pomocou „svetla slávy“ – chápanom v zmysle kresťanskej teológie) sa zapojí na Božiu bytosť, zjednotiac sa s ňou, prirodzene, nakoľko je to možné konečnému tvorovi. Napriek absolútnej nemožnosti poznať priamo bytosť Božiu, ľudský úsudok o jej e x i s t e n c i i ostáva plne platný. Ba istota o existencii absolútneho súcna predstavuje dokonca najvyšší druh istoty, akú je konečný tvor schopný dosiahnuť. Je to istota ontologických princípov samotných.

Bytosť, ku ktorej sme prišli úsudkom z náhodilých súcien, je nutne nekonečným súcnom. Vyplýva to z faktu, že iba nekonečné súcno môže byť zdôvodnením všetkého existujúceho a možného bytia. V opačnom prípade (t.j. keby nebolo nekonečným) medzi príčinou všetkého bytia a ostanými súcnami bol by rozdiel iba v stupni bytia. Keby ten rozdiel bol čo i ako nesmierne veľký, ale nebol by nekonečný, spomínaná „prvá príčina“ by nebola úplným vysvetlením a zdôvodnením ani svojho bytia ani ostatných súcien. Máme tu do činenia s alternatívou: Súcno, ktoré je totálnym zdôvodnením všetkého bytia alebo bude nekonečným, alebo bude absurdným, pretože v tomto druhom prípade by sa mu pripisovali vlastnosti, ktoré nemôže mať. Inými slovami: Alebo existuje niečo, a potom existuje aj nekonečné súcno, alebo neexistuje nič, a teda neexistuje problém nijakého bytia, a tým ani veľká filozofická otázka: „Prečo existuje niečo a prečo neexistuje nič?“ - A to je zrejme absurdné.

Napokon treba poukázať ešte na jednu známku absolútneho bytia: Boh, čiže absolútne bytie je osobnou bytosťou. Táto známka nekonečného súcna by si iste zasluhovala, aby sme ju hlbšie preskúmali. My sa tu obmedzíme iba na niektoré informácie.

Skutočnosť, že absolútne súcno totálne zapríčiňuje všetky jednotlivé súcna, nás oprávňuje k úsudku o absolútnej slobode Boha v konaní (ad extra – navonok). Skutočnosť zasa, že jednotlivé súcna, ako aj všetky súcna dovedna prezrádzajú racionálnu a zmysluplnú štruktúru, nás núti uzatvárať, že absolútne súcno, je rozumovou bytosťou. A tak všetky súcna – vo svojej individualite, ako aj vo vzájomnej súhre – existujú v mysli absolútneho súcna Božieho prv, než vo svojej konkrétnosti, t.j. existujú prv, než by boli realizované vo svojej konkrétnej individualite. A keďže sloboda a rozum sú konštitutívnymi zložkami každej osobnej bytosti, aj absolútna bytosť bude nekonečnou osobnou bytosťou. Ona slobodnou realizáciou svojich myšlienok stvorila – teda totálne zapríčinila – všetky konečné súcna.

ZÁVER

K záveru, ku ktorému moji filozofickí sprievodcovia vystupovali strmou a namáhavou cestou, prichádza denne nespočetné množstvo ľudí cestou akejsi „ľudovej filozofie“. Táto „filozofia“ je spontánnym výrazom duchovnosti človeka, jeho prirodzeného sklonu k božskému, ale je zároveň aj odpoveďou na tajomné volanie Božie, ktoré bez prestania dolieha na človeka.

Prišli sme k prvej, nadsvetovej, nezapríčinenej, všetko zapríčiňujúcej a nekonečnej príčine – k svojpôvodnej bytosti, k Stvoriteľovi všetkého bytia, k Bohu, ktorý je celkom iný než všetko ostatné stvorenie. No cesta k Božiemu Ty, k Bohu náboženstva je – aspoň v psychologickom zmysle – ešte veľmi ďaleká. Boh filozofov môže síce uspokojiť ľudský rozum, ale nezohreje srdce, nenadchne k premene života, neoduševní k mravnému hrdinstvu, ak len človek, dospejúc k poslednému ohnivku reťaze rozumových dôkazov, nevysloví svoje áno, ktoré prenikne rozum, vôľu, city, konanie a celý život.

Pavol Prievalský

Pavol Prievalský

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som menší brat, patriaci do veľkej rodiny božích stvorení. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu