Dva nevydarené pokusy nájsť vysvetlenie sveta v ňom samom

Autor: Pavol Prievalský | 11.3.2011 o 14:55 | Karma článku: 3,91 | Prečítané:  722x

Tesne pred definitívnym záverom nášho „dôkazu“ uvedieme dve teórie, ktoré sa snažia nájsť vysvetlenie a zdôvodnenie sveta vo svete samom, teda bez toho, že by predpokladali existenciu transcendentnej, nadsvetovej, nadzmyslovej bytosti – Boha.

Jedni sa utiekajú k nekonečnému lineárnemu radu podradených príčin, vzájomne na sebe závislých. Druhí zasa vidia zdôvodnenie sveta a všetkých javov, ktoré možno v ňom pozorovať, v komplexe súcien, ktoré sa navzájom podmieňujú. Ide teda o istý druh cyklického radu súradne na sebe závislých príčin. Zástancovia jedného i druhého stanoviska sa zhodujú v tom, že dúfajú nájsť kľúč od tajomstva bytia vo svete samom. Hľadať zdôvodnenie mimo hraníc našej skúsenosti, teda v nejakom nadzmyslovom súcne, nie je podľa nich ani dovolené, ani potrebné. Pokúsime sa o kritické zhodnotenie týchto dvoch rozdielnych riešení metafyzickej otázky: „Prečo niečo existuje?“

LINEÁRNY RAD

Lineárny rad podradených vzájomne na sebe závislých súcien by sme mohli opísať takto: A je závislé na B, B na C, C na D atď. Žiadne zo súcien nie je bytostne sebestačné, nemá v sebe samom vysvetlenie svojej reality. To, čo má a čo je, dostalo od iných súcien, a to dáva i ďalej.

Podľa všetkého riešenie by potom malo pozostávať v tom, že rad podmienených a podmieňujúcich činiteľov sa predĺži do „nekonečna“. Keďže sme však už v jednom z predošlých článkov (Je filozoficky obhájiteľné stotožňovanie hmoty s absolútnom?) ukázali, že nekonečný rad činiteľov, konkrétne koľkostná nekonečnosť je ilúziou, i toto riešenie je iba sebaklamom. Hovoriť o nekonečnom rade činiteľov znamená položiť riešenie nekonečne ďaleko, a tým zrieknuť sa odpovede. Otázka zostáva stále otvorená a tá istá, či si ju niekto postaví pri činiteli 10, alebo 1.000, alebo 1.000.000.

Okrem toho si treba dobre všimnúť, že v spomínanom „riešení“ sa odstavuje na bok práve jadro problému. Keď sa pýtame na p ô v o d existencie jednotlivých súcien, pýtame sa vlastne na d ô v o d ich existencie. Preto je to isté odsunúť tento dôvod na činiteľa 10, alebo 100 alebo na činiteľa, ktorý je „nekonečne“ ďaleko. Ak nám nepoukáže na konkrétne existujúcu bytosť, u ktorej možno nájsť zdôvodnenie pôvodu súcien, ktoré poznávame, sme nútení povedať, že sme nenašli dôvody ich existencie – alebo že neexistuje vôbec nič. Povedať však, že niet dôvodov (existencie súcien), nepokladáme za odpoveď vtedy, keď ide o zdôvodnenie konkrétne existujúcich súcien. Ak niečo existuje, musí mať svoje zdôvodnenie a vysvetlenie. Keď napríklad nájdem vo svojom vrecku 100 eurovú bankovku, položím si otázku: „Ako sa tam dostala?“ Ak mi niekto povie, že mi ju dal XY, ktorému ju dal zasa YZ atď., neuspokojím sa, kým neobjavím, od koho peniaze pochádzajú a prípadne, aký cieľ nimi sledoval darca.

Uvedieme ešte ďalší príklad, ktorý nie je taký banálny, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Keď pozorujem pohybujúce sa železničné vozne, uvedomujem si, že som nezistil dôvod ich pohybu, kým neobjavím rušeň alebo nejakú inú príčinu, ktorá ich uviedla do pohybu – lebo vozne mohli aj stáť.

Lineárny rad podradených príčin nevysvetlí pôvod súcien a neudá dôvod ich existencie, ale ho iba odsunie. Človek sa prestane pýtať nie preto, že by bol našiel skutočné vysvetlenie hľadaných javov, ale iba preto, že sa unavil ísť bez konca od činiteľa k činiteľovi.

CYKLICKÝ RAD

Druhý pokus zdôvodnenia všetkého bytia vo svete samom predstavuje teória, podľa ktorej všetko je závislé na všetkom. Išlo by o akýsi druh cyklického zreťazenia prvkov, kde jednotlivé činitele sú medzi sebou súradne závislé. Jednotlivé súcna sú nemysliteľné mimo vzťahu k celku. Celok sa potom javí ako súčet všetkých jednotlivých súcien. Všetko má takto vysvetlenie a zdôvodnenie vo všetkom; všetko zdôvodňuje a zapríčiňuje všetko. – Je to určitý druh organicistického ponímania sveta, ktoré sa zdá na prvý pohľad veľmi presvedčivé.

Zástancovia tohto náhľadu sú početnejší ako zástancovia lineárneho radu podradených príčin. Avšak ani takéto riešenie pôvodu sveta neodolá nárazom kritiky premýšľajúceho človeka. Cyklické vzťahy medzi jednotlivými činiteľmi možno totiž chápať dvojakým spôsobom.

1. V prvom prípade sa jednotlivé súcna (činitele) podmieňujú v tom istom zmysle, t.j. v tej istej dokonalosti. Keď však uvážime, že máme do činenia s uzavretým systémom, c y k l o m , zbadáme ihneď bludný kruh. Ak A zapríčiňuje B a B zapríčiňuje C atď. až po Z, treba pripustiť, že Z zapríčiňuje A. To však inými slovami znamená, že A zapríčiňuje A. Teda tento druh ponímania cyklicky sa navzájom podmieňujúcich a príčinne závislých činiteľov je neprijateľný.

2. V druhom prípade sa jednotlivé súcna navzájom tak dopĺňajú, že vytvárajú akoby jeden veľký kozmický organizmus. Každé súcno prináša do celku čosi originálneho. Jednotlivé súcna sú samy o sebe nemožné a nemysliteľné.

I tento pojem o svete ako o súhrne vzájomných bytostných vzťahov je iba zdanlivým riešením. Protiví sa totiž metafyzickému faktu pluralizmu, v rámci ktorého existujú vo svete indivíduá – napríklad ľudia - , ktoré sa svojou slobodou vymykávajú z područia vnútrosvetskej príčinnosti. Ak sa nájde čo len jeden prípad indivídua, ktoré aspoň niekedy existuje a koná samostatne, n e z á v i s l e n a  c e l k u , teda slobodne – ako to pozorujeme u človeka - , tým automaticky padá spomínaný pokus o organicistické vysvetlenie všetkého diania vo svete.

Druhá slabšia stránka tohto pokusu o zdôvodnenie všetkého bytia je neschopnosť zdôvodniť o r i g i n á l n e vlastnosti jednotlivých súcien. Povedať, že ich majú od iných súcien, nie je odpoveďou. Povedať, že ich majú samy od seba, znamenalo by vyhlásiť ich za absolútne bytosti. A to je tiež neprijateľné, lebo je nemožné, aby určitá bytosť bola súčasne v niektorých aspektoch náhodilá a v iných absolútna.

Ťažkosti, s ktorými sa stretá nami skúmaná teória, narastajú do nekonečna, keď si pomyslíme, že treba vysvetliť aj p ô v o d najzákladnejšej dokonalosti – e x i s t e n c i e ako takej. Tu neprichádza do úvahy nejaký čiastočný vplyv toho alebo onoho súcna, ktoré je súčasťou kozmického organizmu, pretože súcno alebo existuje, alebo neexistuje. Ak existuje, vtedy súcno, čo ho „zavolalo“ do bytia, mu prakticky dalo všetko, čo je potrebné na bytie. K t o , alebo č o je však to súcno, ktoré spôsobilo, že jednotlivé súcna existujú, a to ako celok? – Túto otázku ponecháva otvorenú i táto teória. Preto odpoveď na ňu musíme hľadať inde.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?