reklama

Pojem stvorenia podľa kresťanského chápania

Dnes, ako sme to sľúbili v úvode do nášho „dôkazu“ existencie absolútnej bytosti z náhodilosti vecí sveta, sa zastavíme pri osvetlení pojmu stvorenia, ako ho chápu kresťania.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (500)

Pojem stvorenia vniesla do filozofie židovsko-kresťanská tradícia. V jej posvätných knihách sa hovorí o Bohu ako o Stvoriteľovi sveta. Za pozornosť stojí všimnúť si, ako texty o stvorení vnímali starozákonní Izraeliti a ako ich chápu kresťania. Pre Židov opis pôvodu sveta znamenal iba to, že Boh je zvrchovaným vládcom nad nebom a zemou, nad hmotou a duchovnými bytosťami, nad zvieratami a ľuďmi. Ničota, z ktorej povstal svet, a existenciálna situácia („ničota“), v ktorej sa nachádzali Izraeliti, či už v egyptskom alebo potom v babylonskom zajatí, kde predmetné texty boli napísané, sú dva paralelné pojmy. Prvý stojí vo funkcii druhého a vyjadruje skutočnosť, že Bohu sa nemôže nik sprotiviť, ani vtedajšia egyptská či babylonská veľmoc, a tým menej drevení, kamenní, či kovoví bôžikovia oných veľmocí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Inak chápali opisy pôvodu sveta metafyzicky založení kresťania prvých storočí, ktorí prichádzali z prostredia ovplyvneného gréckou filozofiou. Vetu „Boh stvoril svet z ničoho“ kresťania rozumeli nie ako Izraeliti, v metaforickom zmysle, lež v zmysle metafyzickom. Dôvody na to brali zo samotného Písma, aj keď ho tlmočili originálnym spôsobom.

Kresťanský pojem stvorenia by sme mohli niekoľkými slovami vyjadriť asi takto: Boh-Stvoriteľ je pôvodcom všetkého, čo existuje: formy i materiálu. Vo svojom „konaní“ nie je podmienený ničím a nikým. V ľudskom konaní je to inak: človek je pôvodcom iba formy, lebo spracúva materiály, ktorých nie je pôvodcom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vo svetle pojmu stvorenia (v kresťanskom zmysle) sa všetko bytie javí ako absolútne závislé na Bohu. Všetko, čo je a čo vzniká, má v ňom svoju prvú príčinu. Výraz „prvá príčina“ však nemožno rozumieť v tom zmysle, ako keby Stvoriteľ bol prvý v rade iných príčin, ktoré vplývajú na bytie sveta, ale tak, že Stvoriteľ je totálnou príčinou všetkého, čo je. On je pôvodcom všetkého - i radu druhotných príčin, ktoré majú vplyv na to-ktoré súcno. V uvedenom zmysle je Boh absolútne nadsvetový, „úplne iný“, transcendentný. Zároveň však treba podotknúť, že stvorené súcna si napriek totálnej závislosti na Božom stvoriteľskom bytí zachovávajú svoju samostatnosť vo svojom bytí, to znamená, že nie sú „čiastkami“ Božej reality.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Idea stvorenia je takto úplne niečo nové vzhľadom na všetky ostatné filozofické dohady o pôvode sveta. Prirodzene, táto idea predpokladá alebo vytvára celkom zvláštny metafyzický rámec, v ktorom podstata sveta, človeka a Boha sa javí v úplne inom svetle a v nikdy netušených vzájomných vzťahoch. Napriek tomu, že človek nikdy nebude schopný pochopiť tajomstvo „absolútneho konania“, ani záhadu existencie konečného súcna „popri“ nekonečnom súcne, predsa možno povedať, že kresťanská idea stvorenia ponúka šťastné riešenie zložitých otázok pôvodu, zmyslu a existencie sveta človeka. Zabraňuje totiž dvom krajnostiam. Na jednej strane chráni pred „dualizmom“ rozsekávajúcim skutočnosť na dva proti sebe stojace svety: či už ide o staroveký dualizmus (dobrý boh – zlý boh; duša /“človek to je duša“/ - telo /“telo je väzením duše“/), alebo o dualizmus novoveký, karteziánsky (duch – hmota). Myšlienka stvorenia však taktiež chráni pred „monistickým“ materializmom, vyháňajúcim ducha do hmlistého sveta metafyziky a tvrdiacim, že hmota je jediným princípom všetkého existujúceho bytia. Kresťanské učenie o stvorení volá k princípu komplementarity, v ktorom sa duch a hmota predstavujú ako dva prvky jednej a tej istej reality. Tomuto pohľadu nahráva i moderná kvantová fyzika, ktorá zásadne modifikuje podstatný rozdiel medzi hmotou a duchom. Nová fyzika v istom zmysle dematerializuje sám pojem hmoty a ponúka cestu k novému filozofickému mysleniu: cestu meta-realizmu, vedúcu kamsi za hranice poznania a otvorenú pre najvyššiu fúziu medzi hmotou, duchom a realitou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V súvise s otázkou stvorenia nemožno nechať bokom „udržovanie sveta“, t.j. neustály Boží zásah v udržovaní už existujúcich súcien. Toto učenie sa stavia proti deizmu, ktorý vytvoril priepasť medzi Bohom-Stvoriteľom a svetom v zmysle neprijateľnej zásady „Boh stvoril svet, ale ponechal ho svojmu osudu“.

Na prvý pohľad by sa mohlo niekomu zdať, že súcna, ktoré už existujú, nepotrebujú stálu „udržiavajúcu“ prítomnosť absolútnej bytosti Božej, aby existovali. Táto domnienka však nie je správna. Nakoľko každé stvorené súcno nemá dôvody svojej existencie v sebe samom, ostáva vždy náhodilým, po celý čas svojej existencie. A preto potrebuje pre svoje bytie – či v čase a či mimo času – neustálu stvoriteľskú pomoc. Z hľadiska človeka, ktorý je ponorený v čase, sa táto pomoc javí ako nepretržitá reťaz stvoriteľských zásahov. Pre Boha, ktorý existuje vo večnosti, teda v mimočasovej forme existencie, udržovanie človeka a sveta v ich existencii je j e d i n ý m a tým istým č i n o m ako stvorenie samo. Z hľadiska Božieho je preto nesprávne hovoriť o akte stvorenia a potom o sérii aktov na udržovanie stvorených súcien v bytí.

Pavol Prievalský

Pavol Prievalský

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som menší brat, patriaci do veľkej rodiny božích stvorení. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu