Princíp príčinnosti a dôkaz existencie absolútnej bytosti

Autor: Pavol Prievalský | 4.3.2011 o 15:58 | Karma článku: 3,07 | Prečítané:  980x

Snaha nájsť príčinu javov je pre človeka taká typická, že určitý problém pokladáme za vyriešený iba vtedy, keď sme objavili jeho pravé príčiny. Vysvetliť a pochopiť nejakú vec sa stotožňuje s objavením jej príčinného vzťahu k nejakému známemu alebo neznámemu činiteľovi. Toto je zrejme dôvod, prečo Aristoteles definuje filozofiu ako vedu, ktorá sa snaží objaviť a vysvetliť posledné (najhlbšie) príčiny súcien.

Princíp príčinnosti je pre dôkaz existencie absolútnej bytosti (ktorý v našom blogovom „seriály“ stále riešime) absolútne nutným prvkom. Bytie je síce primeraným predmetom ľudského poznania, ale iba natoľko, nakoľko sa nám javí v hmotných dimenziách, t.j. nakoľko ho môžeme dosiahnuť našimi zmyslami. Všetko, čo sa nachádza mimo svet našich zmyslov, je človekovi prístupné iba nepriamo, prostredníctvom usudzovania z toho, čo poznáva priamo.

Ako príklad možno uviesť toto: Večer som si pripravil plátno na maľovanie, položil som ho na stojan, zamkol ateliér a šiel som spať. Ráno, keď som vstúpil znovu do ateliéru, našiel som na mojom plátne namaľovaný obraz. Neviem, kto to urobil, lebo som nikoho nevidel vstúpiť dnu, neviem, ako ten, kto obraz namaľoval odomkol dvere, zasa ich zamkol a bez ďalšej stopy zmizol. Je mi však jasné, že tu niekto bol, že to bol dobrý maliar, dokonca viem určiť štýl maľby, techniku a pod. Čo mi umožnilo preniknúť za hranice mojej bezprostrednej skúsenosti? – Princíp príčinnosti. Keďže princíp príčinnosti je rozhodujúcim pojmom pre dôkazy existencie absolútnej bytosti - Boha, musíme sa ním na chvíľu zaoberať.

Ontologická kategória príčinnosti (kauzality) patrí medzi najdiskutovanejšie argumenty v oblasti filozofie. Etymológia slova príčinnosť, kauzalita (z latinského „causa“, čo je prekladom z gréckeho „aitia“, lebo Gréci boli prví, čo sa zaoberali príčinou vo filozofickom zmysle slova) pripomína súdne rokovania a znamená doslovne „obžalovanie“, „žalobu“. Pojem príčiny sa teda slovne viaže na zodpovednosť za slobodné konanie, či je to už myslenie, rozhodovanie, konanie a pod. Zodpovednosť je iba dôsledkom tohto vnútorného zážitku, v ktorom sa človek skúsenostne spoznáva ako príčina.

Dnes sa o „príčinnosti“ začína hovoriť takmer výlučne v súvise s  o s o b o u a jej zážitkami slobody, i keď nemožno povedať, že by to bolo jediné pole javov príčinnosti v prírode.

Mimo okruhu nášho s l o b o d n é h o rozhodovania „príčinnosť“ nie je bezprostredným predmetom nášho poznania. To, čo skusujeme, čo spoznávame v pôsobení jedného hmotného súcna na druhé (napr. pri pohybujúcej sa biliardovej gule vrážajúcej do gule nehybnej, ktorá sa dá následne do pohybu), je iba následnosť javov, nie však ich príčinné reťazenie. Na to poukázal už Hume. Toto filozofovo uvažovanie nachádza v dnešnej fyzike nebývalú renesanciu. Napríklad ak jednoduchý elektrón prechádza cez fotografickú platňu, zanecháva stopu, podobajúcu sa sledu maličkých bodov vytvárajúcich čiaru. Máme sklon nazdávať sa podľa zaužívaného zvyku, že táto „dráha“ je výsledkom prechodu jediného a toho istého elektrónu po fotografickej platni – čosi podobné, ako keď tenisová loptička poskakuje po tvrdej zemi. Avšak vôbec to tak nie je. Kvantová mechanika tvrdí, že vzťah medzi bodmi, ktoré predstavujú „objekt“ v pohybe, je čistým produktom nášho vedomia: v skutočnosti predpokladaný elektrón, zanechávajúci stopu, neexistuje. Ak by sme sa mali presne držať kvantovej teórie, predstava častice obdarenej nezávislou existenciou je určite pohodlná, ale nepodložená konvencia. Ak sa pýtame: „Čo je teda ´príčinou´ onej stopy na fotografickej platni?“ Moderní fyzici sa nazdávajú, že elementárne častice zďaleka nie sú objekty, ale je to vlastne stále provizórny výsledok nepretržitých interakcií medzi nehmotnými poľami.... Toľko na ilustráciu o aktuálnosti myšlienok škótskeho filozofa.

Týmto však zároveň dnešná prírodná veda prekonáva a odmieta mechanisticko-deterministické chápanie kozmu, podľa ktorého sa všetko dianie v ňom uskutočňuje na základe kauzálnych zákonov, pričom ako predchádzajúca podmienka („príčina“), tak následná udalosť („účinok“) sú empirické (skúsenostné) danosti. Podľa starej prírodnej kauzality vyplýva záver, že slobodná vôľa je nemožná. Nuž, ale ako ukazuje kvantová fyzika, mechanisticko-deterministický koncept sveta je neudržateľný.

Dnešná teória vedy argumentuje inak. Je pravda, že uznáva veľký (praktický) význam kauzálneho vysvetľovania v empirických teóriách. Veď i bežná skúsenosť nás presviedča o praktickom využití týchto teórii. Výstavba stavieb, ktoré bežne staviame pre naše potreby, sa opiera o princíp príčinnosti fungujúci v reálnom svete. Avšak v princípe prírodnej kauzality teória vedy vidí často iba p r e d p o k l a d empirických teórií, a to potiaľ, pokiaľ sú výrazom vedeckého programu. Na rozdiel od predchádzajúceho klasického determinizmu odhliada od všetkého ontologického a transcendentálneho princípu kauzality. V žiadnom prípade netvrdí, že všetko, čo sa deje, nasleduje nutne po predchádzajúcej empirickej podmienke. Tým však klasický problém determinizmu v prírodných vedách zrušil sám seba.

Z uvedeného je zrejmé, že je potrebné rozlišovať „ontologický“ princíp kauzality od „prírodovedeckého“. Pokým moderná fyzika zaútočila na prírodovedeckú kauzalitu (a v mikrokozme s ňou sčasti skoncovala), predsa len metafyzickej príčinnosti sa svojimi objavmi nijako nedotkla. Metodické postupy fyziky a metafyziky sú totiž celkom rozdielne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?