Existencia absolútnej bytosti, nutný predpoklad všetkého bytia II.

Autor: Pavol Prievalský | 17.2.2011 o 15:02 | (upravené 17.2.2011 o 15:11) Karma článku: 2,46 | Prečítané:  765x

Pri našom rozumovom dôkaze existencie absolútnej bytosti, ktorá je nutným predpokladom všetkého bytia, začneme vymedzením niektorých pojmov. Cieľom tohto vymedzenia je príprava na otázku: Či súcno, ktoré bezprostredne poznávame, je náhodilé alebo absolútne?

ABSOLÚTNY A NÁHODILÝ

Výraz absolútny v slovnom význame môžeme (vychádzajúc z latinského absolvere - rozviazať, uvoľniť) vymedziť takto: absolútne je to, čo nie je ničím viazané, čo je bezpodmienečné, neobmedzené, čo nemá vzťah k ničomu.

Vo vecnom význame používajú tento výraz mnohé disciplíny. Napr. fyzika hovorí o absolútnom bode mrazu, o absolútnej rýchlosti a pod. Robí to vždy, kedykoľvek sa zaoberá princípmi, ktoré sú pre ňu nedotknuteľné. Aj abstraktné, deduktívne vedy (napr. logika, matematika) poznajú absolútne princípy. Sú to axiómy, poučky, ktoré vzhľadom na ich zrejmosť netreba dokazovať (napr. kde možno pozorovať zhodu medzi A a B a medzi B a C, treba nutne usúdiť, že jestvuje zhoda tiež medzi A a C).

V podstatne inom zmysle sa pojem absolútna používa v metafyzike (v rovinách ktorej sa pohybuje náš dôkaz). V nej sa absolútno berie ako v l a s t n o s ť konkrétneho súcna, teda nie ako poučka, či zákon. Absolútne súcno je nezávislé, ničím nepodmienené, ničím nezapríčinené, k ničomu nie je vzťažné, existuje samo v sebe, je svojbytné, svojpôvodné, skrátka je plne autonómne, samostačné vo svojom bytí a konaní. Podľa tohto, absolútne súcno má v sebe tiež plné zdôvodnenie svojej existencie, môže o sebe povedať: Ja som bytie, ktoré je, ja som samotná existencia.

Popri pojme absolútny je nutné vymedziť pojem relatívnosti. Pokým (v logike) pojem absolútnosti sa dá myslieť i bez vzťahu k inému (jaskyňa, skala, strom), relatívny pojem je mysliteľný iba vo vzťahu k inému pojmu: gorila matka je mysliteľná len vo vzťahu k jej mláďaťu a opačne, alebo žiak a učiteľ. Tak je to v logike.

V ontológii, ktorá je prvou časťou metafyziky, pojem absolútnosť má zasa protiľahlý korelát v pojme náhodilosti. Náhodilým je súcno, ktoré nie je samostačné vo svojom bytí a konaní, ale závisí na nejakom inom súcne.

NEROZLUČNÉ DVOJICE POJMOV

Pojem absolútneho bytia je pre náš pochop zložitejší, než pojem relatívnych a náhodilých súcien, lebo ony tvoria náš svet, s nimi žijeme, oni bezprostredne pôsobia na náš život vo všetkých jeho sférach. No napriek tomu, že absolútnosť je nám úplne cudzia, predsa nie sme schopní myslieť, cítiť a hovoriť bez vzťahu k absolútnu. Napríklad život ohraničený smrťou, chtiac či nechtiac, vedome, či nevedome, dávame do vzťahu s nekonečným životom, alebo pojem tvora v nás vyvoláva pojem nad-tvora a pod.

Dvojice pojmov: relatívny – absolútny, náhodilý – nutný, konečný – nekonečný sú medzi sebou v transcendentálnom vzťahu. Nemožno vysloviť jeden bez toho, že by nezaznel i druhý, nemožno vidieť jeden bez toho, že by sme ho nepremietli na pozadie, ktoré tvorí druhý, podobne ako nemožno myslieť na uvedený príklad matky gorily a jej mláďaťa.

BYTOSTNÁ VLASTNOSŤ NÁHODILÉHO SÚCNA

Všimneme si ešte tú stránku náhodilého súcna, ktorou je radikálna, teda ontologická, bytostná ľahostajnosť k existencii. Ľahostajnosť nie v tom zmysle, že by náhodilé súcno mohlo i nemohlo existovať – lebo v skutočnosti existuje. Ani nie v tom zmysle, že by mu nezáležalo na existencii – každé súcno má v sebe určitý „sklon“ udržať sa v bytí. Ľahostajnosť, o ktorej hovoríme, treba rozumieť v tom zmysle, že z rozboru štruktúry náhodilých súcien nemožno nijakým spôsobom súdiť o nutnosti ich existencie. Ak sú, je to iba preto, lebo niekto rozhodol, aby boli. Existencia je teda vzhľadom na ich podstatu niečím vonkajším. To znamená, že by mohli aj ne-existovať.

NÁHODILOSŤ MYSLIACEHO TVORA

Práve uvedenú bytostnú, ontologickú vlastnosť ľahko zbadáme na sebe. Nech sa pozriem na seba z ktorejkoľvek strany, zovšadiaľ vidím svoju mnohotvárnu podmienenosť.

▪ K spoznaniu náhodilosti môjho bytia ma zavedie pohľad do minulosti. S každým krokom, ktorým sa približujem k začiatkom svojej existencie ubúda svetlo. Až prídem k priepasti ničoty a tmy, ktorá predchádza moje počatie. Neviem sa v oných tmách orientovať, potrebujem pomoc od iných. Oni mi rozprávajú, ako som prišiel na svet, osvetľujú to, čo je môjmu vedomiu a pamäti neznáme. Z tohto všetkého zisťujem, že moja existencia je nie-nutná. Som do nej „zavolaný“ či „hodený“ niekým iným. Existujem iba z rozhodnutia iných. Nemusel som existovať. Nieto nijakej nutnej okolnosti, ktorá by bola nezadržateľne viedla k mojej existencii. Som náhodilým súcnom.

▪ K podobným uzáverom prichádzam i z úsilia predvídať vývin svojej budúcej existencie. Tu upadám do neistoty ešte skôr. Bezprostredne nasledujúci zajtrajší deň môžem ešte ako tak predvídať, hoci ani o ňom si nemôžem byť stopercentne istý. Smrť, jediná moja istota, predo mnou otvára priepasť ničoty a v nej sa rozplynie všetko, čo som prežil – aspoň tak sa mi to zdá na prvý pohľad. Smrť okolostojacich ľudí, najmä priateľov a príbuzných, ma vyrúša z klamnej istoty existencie. Ba viac! Celý rad javov z okruhu mojej vlastnej bytosti mi neustále pripomína, že som odsúdený na smrť. Cítim, že čosi vo mne neustále odumiera a že každým krokom sa približujem k obávanému okamihu, ktorý položí bodku za mojou existenciou.

▪ A čo prítomnosť? Ani tá mi nepatrí. Čo z nej vlastním, sú iba jej malilinké fragmenty, okamih po okamihu, nikdy nie v celistvosti. Neviem a nemôžem sa sústrediť do jedného jediného nedeliteľného existenčného stavu, v ktorom by bolo všetko a naraz prítomné. Z toho, čo som zažil a realizoval, ostávajú iba spomienky. Zmeniť niečo na tom, nie je v mojej moci.

Načrtnutá autoreflexia o vlastnej existencii je jedinečným privilegovaným miestom, kde spoznávam náhodilosť svojho bytia.

NÁHODILOSŤ INÝCH ŽIVÝCH BYTOSTÍ

O náhodilosti iných živých bytostí môžeme súdiť iba z náznakov, teda zvonku, ako napr. zo zmeny, z časovosti, z mnohotvárnosti, ktorú možno na nich pozorovať. Ale aj o nich možno bez obáv tvrdiť, že sú náhodilými súcnami, lebo ľahko možno konštatovať ich vznik a zánik, začiatok a koniec. Ťažšie je to s neživým svetom hmoty, či ho už chápeme čiastkovo alebo ako celok. Táto ťažkosť istotne prispela k tomu, že niektorí pokladajú hmotný svet za niečo absolútneho. Ale o tom až nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?