Viem, že nie všetci sú presvedčení o tom, že by rozum smel mať miesto tam, kde ide o vzťah tvora k vyššej bytosti. A už vôbec si nevedia predstaviť, že by bolo vôbec prípustné hovoriť o nejakom „dôkaze“ ohľadom vyššej bytosti. No tí, ktorí, naopak, sú presvedčení o schopnostiach rozumu hovoriť aj o takýchto otázkach, pokladajú jeho vylúčenie zo sféry náboženstva a viery za neprijateľné. Podľa nich vylúčiť rozum v tejto veci by znamenalo koniec akejkoľvek idey vyššej bytosti, bolo by zrieknutím sa akéhokoľvek zdôvodňovania vyššej bytosti, ale tiež rozumového odôvodnenia svojho vzťahu k nej. Svoje tvrdenie odôvodňujú i tým, že v dejinách náboženstva bolo rozumové zdôvodňovanie vyššej bytosti vždy prítomné. Ako dôvod pre rozum uvádzajú tiež tieto argumenty:
· zabezpečuje pevnú štruktúru nesporne jestvujúcemu mnohotvárnemu náboženskému citu
· prináša jasnosť, presnosť, poriadok a istotu do víru rôzne sa križujúcich afektívnych prúdov
· vyvracia modly fantastov
· kontroluje rovnováhu prekypujúcej nábožnosti „horlivcov“
· odstraňuje prízemné ťahy modelov vyššej bytosti, vytvorených bujnou fantáziou
· rieši pomer medzi teológiou a prírodnými vedami
· dokazuje, že život podľa princípov teizmu (náboženstva) nie je dôsledkom pudov, vecou citu, sublimáciou vášní a pod.
Hneď na začiatku musím vyjsť s farbou von a priznávam, že patrím ku skupine, ktorá je presvedčená o nevyhnutnosti používania rozumu a metód jeho poznávania v náboženskej oblasti. Prikláňam sa k ich presvedčeniu, že vyššiu bytosť možno rozumom poznať (aj keď nie úplne, také tvrdenie by bolo premrštené a fanatické), spolu s nimi si myslím, že jej existenciu možno dokázať rozumovým uvažovaním.
A pretože nie som sám, čo je o tomto presvedčený, rozhodol som sa, že vám - ak budete mať chuť a dostatok trpezlivosti - priblížim ich spôsob uvažovania; konkrétne ich DÔKAZ EXISTENCIE VYŠŠEJ (ABSOLÚTNEJ) BYTOSTI, KTORÁ JE NUTNÝM PREDPOKLADOM VŠETKÉHO BYTIA. Tento dôkaz možno tiež nazvať ako „Dôkaz z náhodilosti bytia“. Podčiarkujem, že svoj dôkaz opierajú výlučne o rozum a jeho prostriedky a metódy, teda bez akéhokoľvek odvolávania sa na „zjavenie“ sa im vyššej bytosti či už zoči-voči, alebo že by si pri svojom dôkaze pomáhali nejakou Svätou knihou. A tiež podotýkam, že pri svojom dôkaze postupujú filozofickou a nie prírodovedeckou metódou, aj keď na výsledky prírodných vied odkazujú.
Žijeme v dobe seriálov, preto aj náš postup bude rozdelený do častí; inak to ani pre rozsiahlosť predmetu nejde. Načrtnem kroky, ktorými budeme postupovať počas predkladania celého dôkazu.
(1) Najprv pojmovo vymedzíme výrazy absolútny a náhodilý, čím sa pripravíme na otázku: Či súcno (všetko, čo nejakým spôsobom je), ktoré bezprostredne poznávame, je náhodilé alebo absolútne?
(2) Skúmaniu náhodilosti súcna sa budeme venovať dlhšie:
· Najskôr budeme skúmať náhodilosť mysliacich a iných živých bytostí.
· Potom budeme zvýšenú pozornosť venovať rozboru náhodilosti hmotného (neživého) sveta. Pri tomto rozbore vyjdeme z náhľadov samotných materialistov o hmote a jej priestorovej, časovej a energetickej „nekonečnosti“. Zároveň ukážeme, že tieto náhľady sú prírodovedecky nedokázané a filozoficky neopodstatnené.
(3) Po osvetlení pojmu príčiny a pojmu stvorenia sa na chvíľu zastavíme pri dvoch nevydarených pokusoch o dokázanie samostačnosti sveta.
(4) Napokon pristúpime k vlastnému dôkazu existencie absolútnej bytosti.
Z uvedeného je vidieť, že máme pred sebou relatívne dlhú a azda aj náročnú cestu. Nemusí však byť pridlhá pre toho, kto v nej začuje ozvenu svojej mysle, alebo pre toho, kto sa chce čosi nové o „dôkaze“ vyššej bytosti dozvedieť. Možno si pri čítaní uvedomí, že nie všetko, čo sa ako isté tvrdí v tábore odporcov predkladaného dôkazu, je nespochybniteľná alfa a omega všetkého poznania.
Na záver dnešnej úvodnej časti ešte uvediem odporcov rozumových ciest k vyššej bytosti. Možno ich zaradiť do troch veľkých skupín.
1. AGNOSTICI. Sem patria tí, ktorí zastávajú mienku, že otázka vyššej bytosti nie je riešiteľná ani teoreticky, ani prakticky (neuznávajú totiž ontologickú hodnotu a univerzálnu platnosť poznania mysliaceho tvora). Toto stanovisko zastávajú skeptici, relativisti, empiristi, pozitivisti a neopozitivisti. Hoci popierajú existenciu vyššej bytosti, nemôžu vyhlásiť, že jav náboženstva neexistuje. A tak sú nútení zaujať stanovisko aj voči vyššej bytosti (voči určitému náboženstvu či náboženstvám vôbec). Každý z týchto smerov podáva svoje vlastné vysvetlenie genézy náboženstva a idey vyššej bytosti.
Vzhľadom na nich sa obmedzíme iba na jednu krátku úvahu. Nijaká veda, ani prírodná, ani filozofická, nemôže vylúčiť možnosť existencie vyššej bytosti. Tomu-ktorému filozofovi sa teizmus môže zdať nedokázanou teóriou. Ale od tvrdenia, že existencia vyššej bytosti ešte nie je dokázaná, alebo že nie je dokázateľná, k téze, že vyššej bytosti nieto, je veľmi ďaleko. Konštatácia, že určitý dôkaz, prípadne všetky dôkazy existencie vyššej bytosti, sú neúčinné, neoprávňuje nikoho tvrdiť, že je vylúčené, že by vyššia bytosť existovala. Ako ktosi výstižne poznamenal: „Nejestvujú presvedčivé dôkazy o neexistovaní vyššej bytosti. Existujú však presvedčení ateisti.“ Čo chýba dôkazom na presvedčivosti, to ateista dopĺňa svojím existenčným, prakticky alebo teoreticky podmieneným rozhodnutím.
Za agnostikov možno považovať aj tých, čo nemajú dôveru v rozumové schopnosti tvora, i keď pripúšťajú, že vyššiu bytosť možno dosiahnuť inými cestami (prostredníctvom intuície, túžob a pod.). Sem patria rôzni fideisti, ktorí tvrdia, že iba viera v zjavenie vedie k vyššej bytosti.
Svojráznu cestu kliesnila istá filozofická celebrita. Vo svojej „Kritike čistého rozumu“ popiera možnosť rozumom poznať vyššiu bytosť. Podľa nej nemáme žiadnu záruku platnosti aplikácie našich pojmov na transcendentnú, nadzmyslovú bytosť. No na druhej strane vo svojej „Kritike praktického rozumu“ neváha tvrdiť, že tvor je schopný prísť k absolútnej istote o existencii vyššej bytosti. Nie však cestou usudzovania, lež cestou postulovania, a to na základe niektorých neodškriepiteľných daností jeho prirodzeného života – ako je povedomie osobnej slobody, zodpovednosti atď.
2. ZÁSTANCOVIA NEGATÍVNEJ TEOLÓGIE. Toto je druhá skupina odporcov rozumových ciest k vyššej bytosti. Títo pripúšťajú, i keď vo veľmi obmedzenej miere, možnosť rozumového poznania vyššej bytosti, popierajú však akúkoľvek možnosť bližšie určiť jej bytosť. Podľa nich tvrdenia tých, čo predkladajú rozumové dôkazy o vyššej bytosti (o aké sa budeme snažiť aj my tu) sú alebo metaforické, alebo ich treba rozumieť v negatívnom zmysle, keďže vyjadrujú len to, čo vyššia bytosť nie je.
3. NIEKTORÍ NÁBOŽENSKÍ FILOZOFI. Zhodujú sa v mienke, že cestou ľudského rozumu nie je možné prísť k „Svätému“ a tvor si nikdy touto cestou nebude vedieť vytvoriť predpoklady pre život „viery“, „nádeje, „lásky“, „klaňania sa“ a pod. K niečomu takémuto sa môže prísť iba cestou emocionálnych zážitkov. Podľa nich filozof hľadá „poznanie“, avšak nábožný tvor „spásu“.
Každá vec má dve tváre. A aj s rozumovými dôkazmi vyššej bytosti je to tak. Mnohých budú iritovať a vyvolávať v nich averziu či pudový odpor. Pre iných budú potvrdením toho, čo už dávno v sebe šípili vnútorným zmyslom pre vyššiu bytosť. Pre niektorých, a to i pre tých, ktorí v existenciu vyššej bytosti veria a majú ku nej skutočný náboženský vzťah, môžu mať nepatrnú, ba možno povedať nulovú hodnotu. Môžu sa im totiž zdať príliš abstraktné a zbytočné. Nech je to akokoľvek, predsa len nik, komu pravda nášho bytia a existencia vyššej bytosti nie sú ľahostajné, by ich nemal s pohŕdaním odsunúť bokom.
