Pavol Prievalský
Zhanobenie pamätníka obetiam stalinizmu
Je zarážajúce, s akou ľahkosťou sa preniesli obrancovia obetí totalitných režimov, ponad zhanobenie pamätníka obetiam stalinizmu, ktorý sa stal v týchto dňoch.
Som menší brat, patriaci do veľkej rodiny božích stvorení. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Je zarážajúce, s akou ľahkosťou sa preniesli obrancovia obetí totalitných režimov, ponad zhanobenie pamätníka obetiam stalinizmu, ktorý sa stal v týchto dňoch.
Tolerancia býva často nulová práve u tých, ktorí sú jej najzanietenejšími vyznávačmi. Nedokážu zniesť iný názor, než je ten ich. Zosmiešňovanie protivníka býva neraz jediným argumentom. Sú totiž neotrasiteľne presvedčení, že pravda je iba na ich strane - tí na opačnej, sú podľa nich totálni hlupáci a úbožiaci, ktorí nedokážu pochopiť ich dokonalé rozumové postupy.
Dôkaz, o ktorý sme sa v našom „seriály“ usilovali a ku ktorému sme dospeli znie takto: Vzhľadom na svoju náhodilosť konečné súcna vyžadujú existenciu nekonečnej, svojbytnej, osobnej bytosti, ktorá je totálnym zdôvodnením všetkého bytia.
Tesne pred definitívnym záverom nášho „dôkazu“ uvedieme dve teórie, ktoré sa snažia nájsť vysvetlenie a zdôvodnenie sveta vo svete samom, teda bez toho, že by predpokladali existenciu transcendentnej, nadsvetovej, nadzmyslovej bytosti – Boha.
Dnes, ako sme to sľúbili v úvode do nášho „dôkazu“ existencie absolútnej bytosti z náhodilosti vecí sveta, sa zastavíme pri osvetlení pojmu stvorenia, ako ho chápu kresťania.
Snaha nájsť príčinu javov je pre človeka taká typická, že určitý problém pokladáme za vyriešený iba vtedy, keď sme objavili jeho pravé príčiny. Vysvetliť a pochopiť nejakú vec sa stotožňuje s objavením jej príčinného vzťahu k nejakému známemu alebo neznámemu činiteľovi. Toto je zrejme dôvod, prečo Aristoteles definuje filozofiu ako vedu, ktorá sa snaží objaviť a vysvetliť posledné (najhlbšie) príčiny súcien.
Naposledy sme začali skúmať materialistickú tézu o nekonečnosti a absolútnosti hmoty z filozofického hľadiska. Zostáva nám dokončiť v minulom článku načatú a sľúbenú kritiku predmetnej tézy.
V minulom článku bolo povedané, že prírodné vedy nedokazujú „nekonečnosť“ hmoty. Nedokazujú, lebo to presahuje ich metodické možnosti. Predmetom ich skúmania sú „kvantitatívne“ (koľkostné) aspekty hmoty, ako aj tie, ktoré sa dajú aspoň sčiastky koľkostne vyjadriť. O všetkých ostatných otázkach, ktoré nepatria do sféry merateľnosti, prírodné vedy nehovoria nič. „Konečnosť“ alebo „nekonečnosť“ hmoty (prípadne sveta) nie sú a nikdy sa nebudú môcť stať predmetom ich výskumu. To patrí do výlučnej kompetencie filozofie.
V našom rozumovom „dôkaze o existencii absolútnej bytosti ako nutnom predpoklade všetkého bytia“ ideme teraz hovoriť o náhodilosti hmotného sveta. Pokým náhodilosť mysliacich tvorov a iných živých bytostí nebolo ťažké spoznať (ako sme o tom hovorili v predchádzajúcom článku), náhodilosť hmotného sveta nie je taká zrejmá. Táto nejasnosť v poznaní mala a stále má vplyv na to, že niektorí pokladajú hmotný svet za absolútne bytie.
Pri našom rozumovom dôkaze existencie absolútnej bytosti, ktorá je nutným predpokladom všetkého bytia, začneme vymedzením niektorých pojmov. Cieľom tohto vymedzenia je príprava na otázku: Či súcno, ktoré bezprostredne poznávame, je náhodilé alebo absolútne?
Čo, alebo kto je poslednou a definitívnou príčinou všetkého bytia? Prečo jestvujem ja? Kto je pravou príčinou mojej existencie? Tieto a podobné otázky patria k najzákladnejším otázkam všetkých čias. Rozumom obdarovaný tvor sa neuspokojí s hocijakou odpoveďou. Chce mať istotu, aká je v najvyššej miere možná. Každá generácia si oné otázky kladie znova a znova, pretože odpoveď čím bližšia k pravde jej podá kľúč od všetkých ostatných tajomstiev života.
V minulom článku som sa venoval podstate náboženského javu. Dnes, ako som sľúbil, sa zastavím pri jeho pôvode. Najskôr priblížim, čo hovoria o pôvode náboženstva rôzni autori, ktorých názory v nedávnej minulosti boli väčšinovo preferované. Potom uvediem, čo hovorí opačná strana.
Prehŕňal som sa v brožúrkach a knihách z nie tak dávnej doby, ktoré pojednávali o náboženstve. Aby som získal vyváženejší pohľad, prečítal som aj niečo z druhej strany. Urobil som si zopár poznámok, s ktorými by som sa chcel s vami podeliť.
Ak minulá prednáška na tému „Dôkaz vyššej bytosti z mravných zážitkov“ prebehla v pokoji, pri ostatnej, konanej včera, som tŕpol, či sa aj mne neujde nejaká štipľavá poznámka, ak nie priamy útok na moju osobu. Hoci som bol celý čas ticho. Ale, gorila nikdy nevie, možno som pokyvkával hlavou a snáď tak dával súhlas jednej z prítomných strán.
Pretože ma zaujíma existencia vyššej bytosti, zúčastnil som sa prednášky, nesúcej veľavravný názov: „Dôkaz vyššej bytosti z mravných zážitkov“.
Pamätám si, ako som bol navštíviť gorilu o niečo mladšiu než som ja, ktorá ale prekonala silnú depresiu a jej následky na ňu stále dorážajú. Chudera, stratila všetku nádej, že by nenávisť, strach, útrapy, nepokoj, neistota a smrť mohli niekedy ustúpiť dobrote, istote, radosti, životu.
Som síce celkom vzhľadná gorila, ale živočích viac než trochu nešťastný. Kedykoľvek som si myslel, že som už dosiahol, čo som chcel, ihneď som bol zo svojho chvíľkového šťastia vyrušený nepokojom pochádzajúcim z neukojenej túžby, ktorá sa ozvala, len čo som dosiahol vec, o ktorej som si predtým myslel, že uhasí môj smäd po šťastí a plnosti života.